Editoriál: Predstavenie sa ruší! Zbaľte sa a choďte domov!

Editoriál: Predstavenie sa ruší! Zbaľte sa a choďte domov!

Marec 2016 si bude história určite pamätať. A my všetci (niektorí sprostredkovane) si zase pamätáme na históriu čias, kedy sa niektorí z politikov cítili kompetentní na to, aby rozhodovali o tom, čo je umenie a čo nie. Videl som všetky filmy Juraja Jakubiska, pretože je to jeden z mojich najobľúbenejších režisérov. Ak by však neprišiel prevrat a niektoré z filmov by ostali v trezore, ku všetkým dielam by som sa určite nedostal. Áno, už vtedy sa cítili niektorí politici dostatoční odborníci na to, aby posúdili kvalitu umenia a na základe svojho, častokrát primitívneho, vkusu zatvárali a dehonestovali špičkové diela. Isteže, viac išlo o ideológiu ako o vkus… Verte mi, že ak sa toto deje v demokracii a mladý absolvent umeleckej vysokej školy vidí aktuálnu situáciu, chce sa mu utiecť niekam ďaleko. Líder politickej strany, ktorý obliekol extrémizmus do saka, si dovolil zastaviť predstavenie ochotníkov z Brezna. V praxi to znamená, že ochotnícky umelci, ktorí robia divadlo z nadšenia bez nároku na honorár, museli na základe pocitu nejakého politika prestať hrať, odpratať sa a ísť domov. To všetko pre expresívne výrazy. Keďže sa ochotníckemu divadlu venujem od svojich 8 rokov a som absolventom Vysokej školy múzických umení, rád by som svojmu Zamaguriu napísal svoj pohľad na človeka, ktorý si dovolí tak veľmi raniť ochotníckeho umelca.

Sám som niekoľkokrát zažil predstavenia a videl filmy, ktoré pracujú s vulgarizmami, nahotou či s inými expresívnymi prvkami. A mnohé diela boli špičkové. Umenie je prostriedok pre výpoveď duše a –  či chceme, alebo nie – každá duša sa vie hnevať, každá duša má svoje túžby, v ktorých figuruje aj nahota a každá duša na tomto svete má svoje myšlienkové pochody, ktoré sú aj expresívne. Ako teda na divadelné dosky patrí láska, patrí tam aj hnev, ako tam patrí narodenie, patrí tam aj smrť, skrátka všetko čoho sa tento život dotýka. Jediný legitímny spôsob, ako môže divák reagovať na umelecké dielo, ktoré sa mu nepáči a nesúhlasí s ním, je odchod zo sály či nevšímanie si ho, napísanie negatívnej recenzie. Umenie je vždy len sprostredkovanie príbehu, pocitu, myšlienky. Je to ilúzia. Aj RAMAGU v novej hre Antigona v New Yorku používa expresívne výrazy. I keď sú tam len zriedka, jednoducho tam patria! Ak hráme tému bezdomovstva, nemôžeme sa tváriť, že sa tam ľudia zhovárajú ako na bále. Je však smutné, ak niekto z pozície sily určuje, čo sa môže a čo nie. Je smutné, ak niekto z pozície sily siaha na diela, ktoré mu nepatria. Sám som to nedávno zažil a tak viem, čo to znamená, ak niekto ochotníkom a dobrovoľníkom siahne na niečo, čo s láskou budovali. Človek musí byť mocou zrejme veľmi posadnutý, ak sa rozhodne na vlastnú päsť svojvoľne narábať s umením. Taký bol aj bývalý režim a dnes je, chvála Bohu, preč, i keď jeho fragmenty tu žiaľ ešte stále ostávajú. Ak začne politik siahať na umenie, je to jeden z najzásadnejších signálov jeho túžby ovládnuť čokoľvek – aj dušu, lebo umenie je jej reprezentantom! Opýtajme sa nahlas aj v Zamagurí, či naozaj patrí niekto ako Kotleba do parlamentu a či si vieme v konečnom dôsledku skutočne uvedomiť to, čoho je schopný. Dobrým signálom je, že si to uvedomuje hlava tohto štátu, prezident Andrej Kiska, ktorého si vážim.

Priatelia, umenie je sloboda a každá tvorba musí byť slobodná. Paradoxne, som presvedčený o tom, že tí, ktorých ucho je citlivé na expresívne výrazy, zvyknú byť expresívnejší ako expresívnosť sama o sebe. Županovi Kotlebovi sa teda ochotníci z Brezna nepáčia, ktovie, možno mu viac ulahodí kinematografia Leni Riefenstahl. Predpokladám, že ju má napozeranú.

Mgr. art. Lukáš Marhefka