Editoriál Zamagurské noviny – SEPTEMBER 2016: Hranice
Za posledný mesiac som si uvedomoval prítomnosť štátnej hranice v bezprostrednej blízkosti Zamaguria o niečo intenzívnejšie ako doposiaľ. Mal som totiž možnosť pracovať na novom slovenskom celovečernom filme, ktorý sa nakrúcal v blízkosti hraníc s Ukrajinou, a tak som sa ocitol v mnohých situáciách, ktoré vďaka Bohu na hraničnom priechode Spišská Stará Ves/Lysá nad Dunajcom – Niedzica nemusíme zažívať. Ukrajina je štát, ktorý ešte nie tak dávno dúfal v európsku integráciu. Všetko nepríjemné sa na Ukrajine totiž začalo úsilím o podpísanie Asociačnej dohody s Európskou úniou. O tom však Putin, domnievajúc sa o sebe, že je poloboh, nechcel ani len počuť, a tak si Ukrajinu najprv kúpil za pár miliárd medzištátnej výpomoci a následne ju mocensky objal, aby si zakonzervoval svoj vplyv a vojnový hárem na ďalšie obdobie. Ukrajine tak akoby znovu padol rebrík, ktorý viedol na sychravú, no slobodnejšiu pôdu západu.
Na hraniciach vo Vyšnom Nemeckom a v Ubli je bakšiš pre colníkov bežnou praxou, hovoria o tom dokonca bežné úrady, ktoré som navštevoval kvôli získaniu oprávnenia na prevoz tovaru v hodnote niekoľko desiatok tisíc eur. Mal som totiž na starosti celý transport techniky, stovák kostýmov či inej filmovej výpravy, ktorá mala prejsť na ukrajinskú stranu. Aby ste takéto predmety dostali cez hranicu Európskej únie, musíte získať tlačivo s názvom ATA KARNET, ktoré pri filmovačke nesie so sebou niekoľko veľkých otáznikov. Venoval som tomu veľké množstvo dní, aby sme cez hranicu mohli previezť jednu dodávku kostýmov, niekoľko objektívov, foťákov, kamerový žeriav a zvukársku techniku a rekvizity. Niekoľko telefonátov som absolvoval priamo s colníkmi, policajtmi či s ministerstvom vnútra. Náležitosti, v ktorých sa musíte orientovať v takejto veci, sú niekedy neuveriteľné. Pre príklad uvediem, že každá položka, ktorá prechádza cez hranicu, musí byť odvážená, ocenená a označená. Takže som musel na tlačivá uvádzať aj váhu a cenu 15 rokov starých dámskych siloniek. Ak by sme nenašli pochopenie a pomoc u colníkov a polície na slovenskej strane, ktorí napomohli priateľskej komunikácii s ukrajinskými colníkmi, neviem, čo by sme si počali.
Celá krajina v okolí týchto hraničných priechodov žije zaujímavý život. Rozprával som sa s človekom, za ktorým chodieva párkrát do mesiaca ochotný Ukrajinec a zisťuje, čo by sa mu zišlo doviezť. Nafta, cigarety, oblečenie… to je bežný tovar. Po prvom nakrúcanom dni sa rozprávam s policajtom, ktorý nám vysvetľuje situáciu, ktorú zažili v noci, asi dva dni dozadu. Len pár kilometrov od nášho hotela museli strieľať na pašeráka, ktorý prevádzal utečencov. Keď prechádzam autom sám po Ubli niekedy okolo polnoci, zmocní sa ma zvláštny pocit. V priebehu desiatich minút stretávam tri policajné vozy, ktoré sa po komunikáciách prevážajú veľmi pomalým a nedôverčivým tempom. Naháňačky po týchto komunikáciách vraj nie sú žiadnym sci-fi, ale realitou, ktorej tu čelia mnohokrát. V Tibave neskôr nakrúcame záber, počas ktorého sa Zuzana Fialová v postave Saše balí a opúšťa svojho muža Adama, ktorého hrá Tomáš Maštalír. Saša plače pri okne a vonku padajú veľké kvapky dažďa. Cisternu vody k umelému dažďu nám priviezli veľmi ochotní tamojší dobrovoľní hasiči. Keď vysvetľujem jednému staršiemu z nich, o čom tento film vlastne bude, pousmeje sa a rozpovie mi príbeh, ktorý zažil na vlastnej koži: „Ja by som vám dal hneď scenár. Ešte v 90-tych rokoch, keď tu mala ukrajinská mafia zlaté časy, prišiel za mnou človek v dlhom kabáte a povedal mi, že mu mám dať kľúče od pivnice. Nikdy predtým som ho nevidel, a tak som nerozumel, čo odo mňa chce. Veľmi rýchlo mi to však naznačil tým, že mi ukázal zbraň a vyhrážal sa mi v súvislosti s mojou rodinou. V strachu som mu kľúče odovzdal a na druhý deň mi do pivnice naložili pašované cigarety za niekoľko miliónov korún… Oni boli čistí, lebo sklad bol u mňa a ak by niekto prišiel a videl, čo som tam mal, tak ma zavrú do basy. Cigarety postupne predávali a ja som nepoznal nikoho z tých mužov, čo sa mi motali po záhrade. Ak som chcel ochrániť rodinu, jediné čo som mohol urobiť, bolo mlčanie a nestaranie sa o ich záležitosti.“
Po čase strávenom na slovensko–ukrajinskom pohraničí som si uvedomil, že aj ja, aj my všetci žijeme hneď vedľa hranice. Chodíme sa kúpať na priehradu, nakupovať, chodievame na pizzu či na zmrzlinu a návštevy posielame do zámku či do parku miniatúr. Žiadnu hranicu nepociťujeme a žijeme v šťastnej blízkosti bratov z Poľska. Nie je to skvelé? Európska únia nám zabezpečila rovnosť a slobodu, ktoré búrajú všetky hranice. Nemusíme žiť ohraničení a nemusíme sa pozerať na susedov cez plot, alebo konať nelegálne, ak potrebujeme niečo doviezť. Vďaka európskej jednote máme neuveriteľnú výhodu a môžeme si ako susedia navzájom svojou blízkosťou pomáhať. Nič lepšie tu geopoliticky nebolo ako je projekt Európskej únie. Ukrajinci nám ho určite závidia a veľmi radi by boli našimi rovnocennými bratmi. Bolo mi ľúto kolegov z Ukrajiny, bolo mi ľúto pomerov na hraničnom území, ale zároveň som si uvedomoval, ako veľmi si musíme vážiť to, že nemáme hranicu a sme slobodní smerom na sever, juh aj na západ. Ukrajina je, žiaľ, svojím spôsobom uväznená. Ja osobne som veľkým fanúšikom Európskej únie a hoci má svoje ťažkosti a nedokonalosti, verím v tento projekt a vďaka nemu sa cítim na tomto svete slobodnejší. Pred nedávnom sme sa vrátili zo svadobnej cesty. Od Banskej Bystrice ma neustála diaľnica doviedla až do mesta Izola na juhu Slovinska. Žiadne kontroly, pohodová cesta, jednotná mena a ničím nerušené zážitky. Na Európsku úniu by sme mali byť hrdí a mali by sme si ju strážiť.
Lukáš Marhefka