Ladislav a Peter Škantárovci zažili svoj sen. Rio de Janeiro im pripravilo najcennejšiu športovú radosť, akú môže športovec zažiť. Stali sa olympijskými víťazmi a po rokoch veľkej konkurencie a túžby získať miestenku na najprestížnejšie športové podujatie sveta, dostali možno historicky jedinú šancu, ktorú zúročili neuveriteľným spôsobom. Aťo a Peťo, ako ich priatelia a známi oslovujú, nám ochotne poskytli rozhovor, v ktorom sme sa zhovárali o docenení úspechov vodných slalomárov, o živote po olympiáde, o rozdielnosti jednotlivých vrcholových športovcov, ale aj o tradícii vodného slalomu v Zamagurí. Zhovárali sme sa s víťazmi olympijských hier 2016, sú nimi Starovešťania Škantárovci. 🙂
Moja prvá otázka sa nebude týkať olympiády, od ktorej ste už hádam zodpovedali všetky možné otázky novinárov, ale chcem sa opýtať na nedávnu anketu ŠPORTOVEC ROKA. Priznám sa, štvrté miesto pre zlatých medailistov z olympiády sa mi zdá neúctivé. Čo na to hovoríte?
AŤO: Nepopieram, zo zemiakového umiestnenia sme boli sklamaní. Tušili sme, že titul získa Maťo Tóth po jeho skvelom triumfe na olympiáde. Možno máme smolu v tom, že úspechy v slalome berie športová verejnosť viac-menej už ako samozrejmosť. Hlasovanie za športovca roka by malo mať svoju hierarchiu. Podľa môjho názoru sa nedajú porovnávať víťazstvá v svetových pohároch s titulmi majstra Európy, nedá sa porovnať titul majstra Európy s titulom majstra sveta a nedá sa porovnať titul majstra sveta so zlatom na olympijských hrách. Pokiaľ by mala anketa názov Najpopulárnejší športovec roka, mohli by sme polemizovať o iných možnostiach. Anketa však takto nastavená nie je. My sme presvedčení o tom, že titul majstra sveta nemôže byť nikdy viac ako olympijské zlato. Pred začiatkom samotného prenosu som novinárom na ich uštipačnú otázku, či sme spokojní so štvrtým miestom ankety odpovedal, že uvidíme, koľkí nasledovní olympijskí víťazi sa nedostanú ani na „bedňu“. Novinári majú obrovský vplyv na myslenie širokej verejnosti, vlastne oni majú v rukách popularitu nominovaných. Lebo každý jeden z nich sa v priebehu roka prezentoval skvelými výsledkami. Niekto je však na očiach a v ušiach viac, niekto menej. Možno sme aj my doplatili na slabé „pi ár“.
PEŤO: Už dopredu som vedel, že umiestniť sa v prvej trojke bude naozaj veľmi náročné, pretože tento rok bol, dá sa povedať, jedným z najúspešnejších rokov športovej histórie Slovenska. Na druhej strane musím povedať aj to, že z konečného výsledku som bol veľmi sklamaný, pretože od malička, čo si pamätám, ale hlavne čo si pamätajú dejiny, ktoré siahajú až do čias antického Grécka, boli Olympijské hry vždy top a najprestížnejším športovým podujatím, ktoré sa organizovalo. Preto nebudem nikdy Olympiádu porovnávať s MS alebo ME, ktoré sú „výmyslom“ jednotlivých športových zväzov. A práve táto anketa mi túto, určite nielen moju predstavu, na chvíľu poprela. Som naozaj veľmi rád, že túto anketu vyhral olympijský víťaz Matej Tóth, no myslím si, že hodnotný rozdiel medzi našou a jeho medailou nie je žiadny. Obe majú rovnaký lesk a veľký význam nielen pre nás, ale aj pre celú našu krajinu. V konečnom dôsledku však táto anketa pre mňa nemá nijaký význam, nerobíme tento šport preto, aby sme vyhrávali ankety, naším cieľom je vyhrávať športové podujatia, no jej výsledok ma iba tak trochu znechutil, pretože neviem, akú tým pádom majú Olympijské hry hodnotu pre športových novinárov. Nemám nič proti ostatným športovcom, tak isto si to za svoje výsledky zaslúžia, ale tak ako my, aj oni mohli s hrdosťou reprezentovať Slovensko na Olympiáde bez akýchkoľvek výhovoriek.
Vy však nie ste len víťazi olympiády, roky ste svetovou špičkou a miesta na stupni víťazov nie sú pre Vás už naozaj ničím novým…
AŤO: Máme 11 individuálnych medailí z majstrovstiev Európy a majstrovstiev sveta a neboli sme ani raz nominovaní do desiatky, a to nie, že by sme atakovali medailové umiestnenia v tejto ankete… V roku 2014 sme mali skvelú sezónu, v ktorej sme vyhrali skoro všetko… Na svete sme boli tretí. V ankete nás predbehla Maťa Hrašnová, ktorá bola druhá na majstrovstvách Európy. Poriadne zamrzí, keď sme získali medailu z majstrovstiev sveta, vyhrali sme majstrovstvá Európy a športoví novinári nás odmenili dvanástym miestom. V konečnom dôsledku sa nad tým vieme pousmiať. Radšej byť olympijským víťazom s udeleným zemiakovým umiestnením v ankete športovca roka, ale zároveň aj šiesty zo Slovákov, ktorí získali olympijské zlato od vzniku samostatnej Slovenskej republiky. Nemenil by som..
PEŤO: Získali sme tých titulov počas našej kariéry naozaj veľa a nikdy sme sa nedostali do prvej desiatky na Športovcovi roka, zabezpečila nám to až zlatá olympijská medaila, ktorá mala hodnotu štvrtého miesta, ale povedzme si pravdu… Možno už nikdy nebudeme Športovci roka, ale navždy ostaneme olympijskí víťazi. Čo myslíte, čo je lepšie? 🙂
Aké boli stretnutia na ankete s Vašimi konkurentmi? Cibulková, Sagan…
PEŤO: Poznáme sa viac-menej len z videnia, prehodili sme medzi sebou pár viet, ale každý tam mal svoje povinnosti, takže nebol priestor na dlhšiu debatu.
AŤO: S Dominikou sme sa stretli už na jednej akcii. Nemali sme žiadnu konfrontáciu, ani negatívnu. Skôr si myslím, že stretnutie bolo pozitívne. So Saganom sme sa stretli prvýkrát, podali sme si ruky, prehodili pár slov.
Vodný slalom je šport, v ktorom žneme roky tie najväčšie úspechy… Asi sa nám v spoločnosti odlesk slávy tohto športu tak trošku zunoval… Nadšenie z trofejí žiaľ vnímame ako niečo, čo je samozrejmé, niečo, čo sme už zažili… Nemáte ten pocit?
AŤO: Keď Mišo Martikán vyhral prvýkrát olympiádu, tak to bolo v očiach verejnosti to isté, ako keď Dominika teraz vyhrala majstrovstvá sveta… Obrovský úspech. A každá, ktorá dosiahne to isté, bude už len jej nasledovníčka. A keď sa to bude stále opakovať, ľudia síce budú vnímať ten skvelý triumf, ale zároveň aj to, že si to už niekedy predtým zažili.
PEŤO: Na vlastnej koži sme to zažili po Majstrovstvách sveta 2014 v Deep Creeku, kde sme ako jediná slovenská loď získali bronzovú medailu. Reakcia novinárov na náš úspech bola: „Fiasko vodných slalomárov na Majstrovstvách sveta“. Všetci berú náš šport ako medailovú istotu, no ono to tak jednoducho nefunguje. Preto vždy hovorím, vážme si olympijské medaily, pretože si myslím, že majstrov sveta môže byť každý rok veľa, ale olympijskí medailisti môžu pribudnúť len každé štyri roky.
V športe alebo v čomkoľvek, človek musí vynaložiť enormné úsilie, aby dosiahol to, čo vy. Podarí sa to málokomu. Život ste prispôsobili športu, snu a túžbe po úspechu. Dosiahli ste najviac, čo môže športovec dosiahnuť. V športoch, ako je napríklad tenis, cyklistika, futbal, hokej, je to na vašej kvalitatívnej úrovni s peniazmi – život gombička… Sagan za sezónu zarobí okolo šesť miliónov. Aj vy ste špičkou sveta, ako napríklad Christiano Ronaldo vo futbale, vy zase vo vodnom slalome… On je však finančne za vodou. Vodný slalom a vesmírne zárobky však nikdy neboli ruka v ruke…
PEŤO: Odmalička robíme tento šport preto, aby sme hlavne športovali a ani s odstupom času sa to nezmenilo. Aj keď tento šport nie je tak ohodnotený ako iné športy, tak si myslím, že najdôležitejšie je, že nás to baví, napĺňa a každý úspech vnútorne uspokojuje.
AŤO: My sme od začiatku boli vedení hlavne k tomu, aby sme sa hýbali, aby sme športovali. Nikdy sme sa na naše športovanie nepozerali cez peniaze. Je pravda, že tí športovci, ktorí dosiahli vo svojom športe, napríklad vo futbale, tenise, tie isté víťazstvá ako my vo vodnom slalome, sa majú oveľa lepšie. Marketing týchto športov funguje na 100%, my sa s nimi nemôžeme porovnať. Ak skončíme kariéru, nebudeme si môcť vyložiť nohy s ničnerobením. Naším cieľom nikdy nebolo prostredníctvom slalomu zbohatnúť. Pre nás je prvoradé, že robíme to, čo nás baví. Vieme vyčariť úsmev na tvárach mnohým našim fanúšikom, čo je pre nás viac, ako keby sme za to dostali nejakú finančnú odmenu. Samozrejme, bez peňazí sa žiť nedá, sme radi za to, keď dostaneme nejakú odmenu, ako napríklad teraz za olympijské víťazstvo.
Asi sa Vás na to pýtali už stokrát, ale predsa len, s odstupom mesiacov. Aký to bol v Riu pocit? Aký je to pocit dnes? Uvedomujete si, čo ste dosiahli?
AŤO: V tom prvom momente si to človek vôbec neuvedomuje. Ja som už veľakrát v médiách spomenul, že pre nás bolo neuveriteľne ťažké dostať sa na olympiádu. No a keď sme vyhrali, tak som sníval svoj športový sen. Fakt. Je to proste vrchol toho, čo môže športovec dosiahnuť. Splnil sa nám veľký cieľ. Mohli sme zažiť celú príchuť olympiády, mohli sme byť jej súčasťou. Takže ono to tak postupne pomaly dochádzalo. Potom som si otvoril facebook a tam o nás písal prezident. Dal status, ako nám gratuluje a bol to dobrý pocit. Doprial by som to každému športovcovi.
PEŤO: Po dojazde do cieľa to bol úplne fantastický pocit, pretože sme vedeli, že tým časom budeme útočiť na popredné priečky. Ale hlavne mi padol veľký kameň zo srdca, pretože sme, dá sa povedať, tú najdôležitejšiu jazdu našej športovej kariéry zašli tak, že sme boli veľmi spokojní. Keď sme už vedeli, že sme olympijskí víťazi, tie pocity boli neopísateľné. Najviac ma však tešilo, keď som videl videá a reakcie ľudí doma na Slovensku, ktorí nám fandili, akú veľkú radosť sme im našim výsledkom spravili. Dnes, keď sa na to spätne pozriem, celá olympiáda bol jeden neopakovateľný a jedinečný zážitok na celý život.
Určite však je ešte stále niečo, čo by ste chceli dosiahnuť…
PEŤO: Do kompletnej zbierky zlatých medailí, ktoré sa dajú v našom športe získať, nám chýba ešte zlato z majstrovstiev sveta. To bude náš cieľ na ďalšie roky. Bolo by skvelé, keby sa to podarilo.
AŤO: Ešte nám chýba individuálny titul majstrov sveta. Ten by sme chceli vybojovať. My nikdy neštartujeme s cieľom vyhrať, ale s cieľom čo najlepšej jazdy. Konkurencia je naozaj veľmi silná a párkrát sa nám stalo, že sme trošku podcenili konkurenciu a hneď sa nám to vypomstilo. Teraz po zisku olympijského zlata azda nebude prehnané, keď poviem, že by sme chceli získať aj titul majstrov sveta. Uvidíme, ako to dopadne. Máme štyri medaily, tri bronzové, jednu striebornú, tak hádam by bolo načase ju pozlátiť.
Zamagurie je bez debát kvalitnou liahňou vodných slalomárov. Vy, Juro Minčík, Kajo Rozmuš, Maťo Halčin, Weberovci, Ovčarikovci, Marko Gurecka, Tomáš Džurný a určite by som mohol pokračovať, to všetko sú športovci, ktorí mali vo vodnom slalome svoje miesto. Posledná úspešná generácia je zrejme Tomáš Džurný a Marko Gurecka… Po nich zatiaľ neregistrujem ďalšie výraznejšie mladé talenty… Nemáte obavy, či bude mať Zamagurie aj ďalších reprezentantov? Pracujeme v Zamagurí dostatočne na výchove talentov? Nezanedbali sme to?
AŤO: Nebyť rodičov, tak ani my nikdy vrcholovo nešportujeme. A v dnešnej dobe, ktorá je fakt ťažká, chýbajú financie. Mal by tu byť tréner, ktorý bude zamestnaný na plný úväzok. Bolo by skvelé nájsť taký systém, ktorý by fungoval nielen v Zamagurí, ale aj všade inde na Slovensku. A tu je veľmi veľa šikovných športovcov. Fakt, vieme to porovnať. Čo tu ľuďom a tým, ktorí začínajú s nejakým športom, nechýba, je skromnosť a pokora. V hlavných slalomárskych strediskách, v Mikuláši a v Bratislave, sú šikovní, ale nemusia sa prebíjať tak ako tu.
PEŤO: Keď sme začínali my, bola úplne iná doba. Vďaka podpore našich rodičov sme dnes tam, kde sme. Vždy nás podporovali a podržali, aj keď to bolo v mnohých prípadoch aj o odriekaní a na úkor našich súrodencov. Samozrejme, bolo veľa skvelých ľudí, ktorí sa snažili udržať vodný slalom v našom Zamagurí, no nám osobne pomohol jeden veľmi dobrý človek, ktorý aj keď nemusel, tak nás v rámci svojho voľného času vozil na tréningy do Poľska a zároveň nám aj vedel poradiť, pretože niekedy jazdil. Za to patrí veľká vďaka Jarovi Weberovi a určite aj rodičom ostatných pretekárov, s ktorými sme vtedy boli v skupine. V dnešnej dobe, aby tento pre Zamagurie najúspešnejší šport mohol fungovať ďalej, by bola potrebná aj podpora a zanietenosť mestských a obecných zastupiteľstiev celého nášho regiónu. Základom na fungovanie je stála slalomová trať s bránkami, pretože dnes je tento šport už aj v detskom veku úplne niekde inde ako bol v minulosti. Úseky Dunajca určite poskytujú takéto miesta a bolo by úžasné, keby sa to dalo využiť na žiacku a juniorskú základňu vodného slalomu.
Športovci Vášho rangu, ako je napríklad Gáborík, Šatan, Cíger a podobní, otvárajú vlastné športové akadémie a venujú sa deťom… Viete si predstaviť, že v Zamagurí naštartujete so svojím menom vlastnú akadémiu vodného slalomu alebo niečo podobné?
AŤO: To je presne tá vec, a myslím, že hovorím aj za Peťa, ktorú by sme určite chceli v budúcnosti zrealizovať. Keď raz budeme dotovaní ako Gáborík, Cibulková, Sagan, tak tu postavíme také stredisko vodného slalomu, že tu vyrastú ďalší olympijskí medailisti (úsmev).
PEŤO: Je to naozaj mojím veľkým snom, aby sa tento šport na Zamagurí opäť obnovil. A to, že veľké sny sa môžu splniť, Vám nemusím hovoriť (úsmev).
V Zamagurí však mal stáť špičkový juniorský kanál. Boli by sme možno inde ako región, ak by sa to postavilo… Všetko vraj bolo pripravené, aj peniaze… Žiaľ, zrejme sa nenašla súhra so životným prostredím. Myslím si, že je to večná škoda.
PEŤO: Neviem presne, kde to vtedy stroskotalo, ale viem, že keby sa vtedy zrealizovala plánovaná výstavba slalomového areálu, určite by dodnes fungoval nielen Medzinárodný pieninský slalom, ale podľa skúseností z iných štátov s určitosťou viem, že by to pomohlo tak slalomárom, možno budúcim olympijským víťazom, ako aj cestovnému ruchu v Zamagurí, pretože Zamagurie by poskytovalo návštevníkom o jednu nádhernú možnosť na športové vyžitie viac.
AŤO: Je to veľká škoda. Veľakrát sa špekulovalo o realizácii stavby kanála. Ak by sa to stalo, ktovie, možno ani my by sme netrénovali v Bratislave. Už dlhšie tam žijeme, takže uvažovanie v zmysle „keby bolo keby“ už u nás nie je na mieste. Ale môžem povedať, že nič nie je pohodlnejšie pre športovca, ak má podmienky pod nosom. Napríklad slalomári v Mikuláši… na kanál nemusia cestovať autom, stačí vybrať bicykel, na ktorom si zbehnú na tréning. Je to ich veľký benefit napríklad v porovnaní s Košicami, kde tiež trénujú, ale iba na tichej vode. Za divokou vodou musia cestovať. A škoda je hlavne aj to, že na Slovensku by sa uživili určite aj ďalšie kanály divokej vody, len ich nikto nebuduje. Ale my sme predovšetkým pretekári a popri pretekaní neriešime tieto záležitosti, to je len moje uvažovanie. Ale späť k Zamaguriu, nás to tu vždy ťahá, tu sme vyrastali, takže keby sa to tu nejakým spôsobom podarilo obnoviť, bolo by to skvelé.
Len nedávno sa Vám zmenil tréner. Juraj Minčík, ktorý sa olympiádou stal trénerskou ikonou vodného slalomu a ako športovec vybojoval pre Zamagurie vôbec prvú olympijskú medailu. Športovo urobil pre krajinu a vodný slalom nezabudnuteľný kus roboty. Teraz sa vydal na funkcionársku či manažérsku dráhu a kiežby v nej dosiahol podobné úspechy ako tréner či ako športovec. Vám však zrejme bude chýbať…
AŤO: Nie je to nikdy jednoduché, my sme si s Ďurom naozaj veľmi dobre sadli. Poznali sme ho veľmi dobre už z tých čias, keď ešte pretekal, no a plynule sme prešli do spolupráce tréner-športovec. Nejaký čas trvalo, kým sme si zvykli na spoluprácu, ale Ďuro vedel veľmi dobre zhodnotiť, akým spôsobom sa k tomu postaviť ako tréner. No a nám to maximálne vyhovovalo. Veľakrát nám nechal aj voľné ruky. Veril nám a my sme to nijakým spôsobom nezneužili, lebo sme vedeli, že to jednoducho nemá význam. No a jemu sa tiež splnil veľký sen. Lebo má medailu z olympijských hier ako pretekár a ako tréner má dve, zlatú a striebornú. Čiže ako on povedal, skompletizoval si zbierku, no a v najlepšom treba skončiť. Dostal dobrú ponuku a myslím, že urobil dobre.
PEŤO: S Ďurom sme sa poznali, dá sa povedať, odmalička a preto aj naša spolupráca fungovala na kamarátskej báze. Všetci sme vedeli, čo chceme dosiahnuť a za čím ideme a patrí mu naozaj veľká vďaka za všetko, čo s nami dokázal. Aj keď od nás úplne neodchádza, pretože je riaditeľom nášho strediska, musím povedať, že mi bude chýbať ako tréner, ale hlavne ako človek, pretože bol veľmi dôležitým článkom, nielen v našom tíme, ale v celej reprezentácii.
Juraj je teraz šéfom Športového centra polície. Aj vy ste jeho členmi… Rezort vnútra však v poslednej dobe nepatrí medzi populárne a rozhodne populárny nie je ani minister. Dotýkajú sa Vás nejakým spôsobom ako športovcov aj problémy a kauzy rezortu?
AŤO: Vôbec. Nikdy sme takéto veci nerozoberali. Ani sme nikdy nemali pocit, žeby sa nás to nejakým spôsobom dotklo. Práve naopak. Vždy sa snažia nejakým spôsobom zlepšovať podmienky. Aj naše stredisko ide správnym smerom a rozrastá sa jednak o nových pretekárov z rôznych športov, jednak aj výsledky hovoria za všetko. Máme výrazne nižší rozpočet ako napríklad Dukla, aj výrazne menej pretekárov, ale neviem, či nemáme vždy lepšie výsledky v počte medailí ako oni. Odkedy sme do Športového centra polície nastúpili, myslím, že to bolo v roku 2002, tak sme nemali jednu zlú skúsenosť. Ja by som prácu centra vyzdvihol.
PEŤO: V Športovom centre polície, ktoré patrí pod Ministerstvo vnútra, sme od roku 2002 a vždy sme mali vytvorené tie najlepšie podmienky na to, aby sme mohli byť na vrcholné podujatia najlepšie pripravení.
Po úspechu Vás prevetrali azda všetky média, boli ste súčasťou televíznych vysielaní, rádio vysielaní… Zažili ste si mediálny ošiaľ. Máte však rodiny, manželky, deti… Ako to vnímali?
PEŤO: Samozrejme takýto úspech si vyžaduje svoju daň, mediálne povinnosti boli toho súčasťou. Našťastie musím poďakovať mojej skvelej manželke Darke za jej trpezlivosť a nekonečnú podporu pri plnení mojich najväčších športových snov, a samozrejme aj mojim synčekom Adamkovi a Markovi, ktorí ešte celkom nechápu, prečo musím byť stále preč, ale takýto je život športovca. Bez ich podpory by sa to zvládnuť nedalo.
AŤO: Je to ťažké…ja som Evke hovoril, že do olympiády vydrž, potom to už bude v pohode. A opak bol pravdou. Boli sme upozornení, že po návrate domov z olympiády toho bude dosť. A ten, čo nám to povedal, mal pravdu. Ale my máme tolerantné manželky, a to je dobrý základ, aby sme toto všetko zvládli. Médiá sú nastavené na aktuálne správy, čo je v kurze, to letí. Aj o nás bol záujem. Už je toho menej, len aby sa na nás úplne nezabudlo. Ale ten ošiaľ sme zvládli. No priznávam, že sa teším, keď už sadneme do lietadla a odletíme na prípravu do Austrálie na jar, kde sa budeme fakt sústreďovať na jazdenie a na to, čo je pre nás na prvom mieste.
Spomínali ste, že ten tím, ktorý pracuje okolo športovcov v iných odvetviach, je častokrát veľký a športovec má tým pádom väčší servis… Vy zrejme ten tím taký široký nemáte…
AŤO: Nám nič nechýba. Máme v podstate zabezpečené všetko. Máme trénera, kondičného trénera, dobrého riaditeľa, či to bol pán Kukumberg predtým alebo je teraz Ďuro, veľmi dobre to funguje aj vo zväze. Nám na prípravu nikdy nič nechýbalo. Vždy nám chýbal taký osobný tím ľudí. Nemáme manažéra, to je podstatná chyba, ktorá nám nepomáha. Úspešní športovci v odvetviach ako tenis, cyklistika majú viac takých ľudí, ktorí zastupujú manažérske a marketingové funkcie. Všetko si vybeháme sami. Ideálne by bolo mať takého človeka, ktorému veríte a plne sa môžete na neho spoľahnúť.
PEŤO: Možno to nie je taký tím ako v iných športoch, ale u nás je dôležité to, že máme okolo seba dobrých ľudí, ktorí sú ochotní nám pomáhať, či už sú to fyzioterapeuti, doktori, tréneri…
Od zisku zlata sa určite Vaša popularita rapídne zdvihla. Zastavujú Vás na ulici ľudia s prosbou o fotku alebo autogram?
AŤO: Stane sa to, hej (úsmev) . Zaujímavé je, že ak nás niekto spozná a naberie odvahu požiadať o fotku alebo podpis, po ňom sa prihrnú ďalší (úsmev). Ale to sú také príjemné starosti a nie až tak časté.
PEŤO: Sem tam sa to stane, určite nás po olympiáde pozná oveľa viac ľudí, ako predtým (úsmev).
Po zisku zlata Vás privítal aj celkom slušný zástup Zamagurčanov, aké to bolo?
AŤO: Najkrajšie zo všetkých privítaní. Tým, že sme neboli na takéto veci zvyknutí vôbec, tak toto bola úplná paráda. Vrúcne nás privítali aj naši susedia v Rajke, kde bývame, ale také veľkolepé privítanie v Starej Vsi sme naozaj nečakali. Cítiť, že šport spája ľudí. Videli sme tam toľkých ľudí, že toľkých som pokope možno ani v Starej Vsi predtým nevidel. Bolo to fakt super, úžasné. Trošku ma mrzí to, že sme sa nemohli so všetkými odfotiť, nemohli sme dať autogram. Zhrniem to tak, že toto bolo naozaj jedno z najkrajších privítaní, aké sme zažili.
PEŤO: Bolo to výnimočné a veľmi ma to dojalo, hlavne preto, že to bolo medzi našimi ľuďmi doma v Zamagurí. Až vtedy sme zistili, koľkým ľudom sme dokázali urobiť radosť. Naozaj, to privítanie predčilo moje očakávania. Som hrdý, že som Zamagurčan a navždy ním aj ostanem. Som rád, že sme vďaka nášmu výsledku zviditeľnili náš región.
Čo vaši odvekí rivali, Hochšíci?
AŤO: Máme veľmi dobrý vzťah. Bolo to fajn, naozaj. Pogratulovali nám, však oni sú trojnásobní olympijskí víťazi, takže vedeli, aký je to pocit. Bolo pre mňa veľkou cťou, keď mi napísal sms štvornásobný olympijský medailista. A zvlášť, keď sú to oni, ktorých poznáme veľmi dobre.
PEŤO: Samozrejme, že nám pogratulovali hneď, keď sme sa stretli na tréningu v Čunove. Sme naozaj veľmi dobrí kamaráti a myslím, že tak, ako sme my im držali palce na predošlých olympiádach, nám oni držali palce na tejto.
Tesne po olympiáde som sa dostal k pohľadnici, ktorú ste priamo z Ria, už ako zlatí medailisti, odoslali pánovi Jankovi Čupkovi zo Spišskej Starej Vsi, ktorý má 90 rokov a stále Vám srdečne fandí. Ako viete, je to môj dedo a musím Vám povedať, veľmi sa tomu potešil a cítil sa mimoriadne poctený. Bol to od Vás veľmi srdečný skutok voči fanúšikovi zo Zamaguria…
AŤO: On je náš veľký fanúšik… Je to tak, že bolo toho veľmi veľa, ale ja som to mal nachystané už dávno, len nejak nebol na to všetko čas a po olympiáde sa ten čas krátil, tak asi pol hodinu pred odchodom z Ria som išiel priamo na poštu, tam som to všetko vybavil a len som dúfal, že to odošlú, lebo tam bol taký chaos a toľko ľudí, že som sa fakt modlil, aby to všetkým prišlo. A prišlo.
Na záver, aby som nezabudol, chcel by som sa Vás opýtať na našich najmladších reprezentantov zo Zamaguria, Tomáša Džurného a Marka Gurecku. Určite sa s nimi stretávate a dobre sa poznáte. Ako vidíte ich napredovanie a úspechy, ktoré zbierajú?
AŤO: Chalani sú šikovní. Stretávame sa skoro na všetkých pretekoch na Slovensku. Konkurencia je ťažká a oni to vedia tiež. V prípade, ak sa dostanú do reprezentácie a podarí sa im nejaký dobrý výsledok, určite nestratia motiváciu napredovať. Prajem im, aby sa presadili nielen na Slovensku, ale aj vo svete. Postupnými krokmi sa každý jeden pretekár dostáva hore. A keď sa to už podarí, tak to vôbec nie je záruka toho, že tam ostane. Poctivý tréning je základ všetkého. Verím, že majú potenciál stále sa zlepšovať a držím im palce!
PEŤO: Samozrejme ich výkony na vrcholných podujatiach sledujem a záleží mi na tom, pretože sú to naši rodáci. Do budúcnosti im prajem len to najlepšie, nech idú za svojim snom.
Úplne posledná otázka smeruje k tým, ktorí Vám na „vrchol Olympu“ najviac pomohli. Komu vďačíte za svoju cestu za zlatom?
AŤO: Mňa k vodnému slalomu dotiahol otec. Išli sme do klubu Pieniny – Červený Kláštor, kde sme začínali našu kariéru. Časom Peťov otec založil klub Zamatex SSV, kde sme prestúpili. Bolo veľa takých ľudí, ktorí nám pomohli, okrem toho, že chalani už vtedy jazdili… Tá skupina Dušan Ovčarik, Juraj Minčík, Peťo Fabian a ďalší, ktorí tam boli, potom samozrejme Jaro Weber ako deblovkár, on nám tiež dosť veľa pomohol a v rámci možností nám tiež veľakrát poradil, potrénoval s nami. Potom sme prišli do veku, ktorý bol veľmi dôležitý z hľadiska nášho napredovania a začali sme spolupracovať s naším prvým kondičným trénerom Vladom Lajčákom z Popradu. Potrebovali sme zosilnieť a on nám nastavil tréningové plány, ktorých sme sa držali. A úspech sa dostavil. Postupne sme sa prepracovali do terajšieho Športového centra polície do Bratislavy. Tam sme hneď na začiatku trénovali pod vedením Petra Hochschornera, neskôr pod vedením Róberta Kleberca, Juraja Minčíka a tento rok sme začali spolupracovať s Paľom Ostrovským. Ale ľudí, ktorí nám na tom začiatku pomohli, bolo dosť. Najviac vďaky samozrejme patrí našim rodinám, rodičom, priateľom a samozrejme fanúšikom.
PEŤO: Velikánska vďaka patrí všetkým tým, ktorí sa akýmkoľvek spôsobom, úplne od tých začiatkov až doteraz, podieľali na tom, aby sme mohli kariérne rásť a aby sa nám mohol splniť tento náš najväčší športový sen, postaviť sa na najvyšší stupienok na OH, teda všetkým klubom, inštitúciám, sponzorom, fanúšikom a menovite všetkým, ktorých už Aťo spomenul. Najviac zo všetkého ale vďačím mojim rodičom, súrodencom, mojej manželke a synčekom Adamkovi a Markovi, celej našej spoločnej rodine, pretože mi vytvárajú to najlepšie rodinné zázemie, aké si môžem v živote želať.