SPIŠSKÁ STARÁ VES – Je koniec! Textilný podnik ZAMATEX v Spišskej Starej Vsi včera ohlásil krach. Na firmu bol vyhlásený konkurz. Závod bol pre ženy v regióne jedinou možnosťou, ako sa zamestnať. Stovka žien zo Zamaguria tak ostane bez práce. (Novinový titulok zo dňa 1.3.2008)
Krach najväčšieho zamestnávateľa žien v Zamagurí je aj s odstupom času veľmi smutná a bolestná téma. V reportáži na pokračovanie Vám prinášame informácie o vzniku, fungovaní a zániku závodu, ktorý v Zamagurí zatiaľ, žiaľ, nemá obdobu.
Pomalý príchod priemyslu do regiónu
Spriemyselňovanie nášho regiónu prebiehalo veľmi pomaly. Ani v štyridsiatych rokoch, kedy na Slovensku prebehla vlna spriemyselňovania, sa nepodarilo v Zamagurí priemysel rozvinúť. Mladí ľudia odchádzali za prácou, nezamestnaných pribúdalo, dochádzalo k dekolonizácii regiónu. Prvé rokovanie o spriemyselnení Zamaguria sa konalo 19. augusta 1958 za účasti KNV v Prešove, OV KSS a ONV v Spišskej Starej Vsi a podniku Koža-Guma-Textil (KGT) v Prešove. Na rokovaní sa rozhodlo, že KGT začne v priestoroch STS v Spišskej Starej Vsi výrobu konfekcie.
Prvá fabrika v Zamagurí
- mája 1959 o 13:00 sa slávnostne začala textilná výroba v prvom priemyselnom závode so 48 pracovníkmi. Dvadsať žien sa bolo zaučiť vo výrobe konfekcie KGT v Bardejove. Šili sa pracovné odevy, nohavice, plášte a posteľná bielizeň. Už pred otvorením závodu prinášala denná tlač správy o prvej fabrike pre Zamagurie „…čo svet svetom stojí, chodievalo sa spoza Magury za robotou kde-kade, zväčša za more – a dnes?“ Prvý krok ku spriemyselneniu Zamaguria sa podaril. V roku 1960 sa výrobu podarilo rozšíriť.
OP Obnova-Vkus
Po územnej reorganizácii bol na základe uznesenia ONV v Poprade z 18. júna 1960 založený Okresný podnik Obnova-Vkus. Sídlom podniku sa stala Spišská Stará Ves, lebo tu pracovala tretina celého osadenstva podniku. V Zamagurí prevzal OP Obnova-Vkus aj plnenie komunálnych služieb. Pri plnení plánu textilnej výroby však dochádzalo k ťažkostiam, a preto sa v júli 1963 začali rokovania so Sdružením pletařského průmyslu v Hlavíčkovom Brode (KHB), Tatrasvitom Svit a Slovenkou Banská Štiavnica. Obnova-Vkus spolu s Tatrasvitom prevzali výrobný plán KHB.
Zrodenie Tatrasvitu v Spišskej Starej Vsi
Tatrasvit navrhoval, aby bola výroba KHB odovzdaná priamo jemu. 1. októbra 1963 nadriadené orgány rozhodli, aby výroba konfekcie, príslušné objekty a časť správneho aparátu prešla z OP Obnova-Vkus do Tatrasvitu Svit, závod v Spišskej Starej Vsi. Začalo sa uvažovať o novostavbe. Bol vypracovaný projekt závodu pre 560 zamestnancov. Základný kameň bol položený 3.októbra 1972 a 12.decembra sa začalo stavať. Výstavba a spustenie výroby Tatrasvitu mala vyriešiť ženskú zamestnanosť v Zamagurí. Spočiatku sa dokonca prejavil nedostatok pracovnej sily, a tak v roku 1978 nastúpilo do pracovného pomeru 54 žien z Poľska. V osemdesiatych rokoch každodenne privážali a odvážali vyše sto pracovníčok z druhej strany hranice. Do konca osemdesiatych rokov sa v Tatrasvite vyrábali detské, ženské a mužské pulóvre, tričká, polokošele, tielka, pyžamy, oddychové súpravy, bundy či pletená bielizeň. Závod v Spišskej Starej Vsi bol zameraný výlučne na konfekcionovanie výrobkov, a preto kooperoval s materským závodom vo Svite, ktorý dodával základný materiál – úplet.
Učňovka, internát a vzorová predajňa
V rokoch 1973 až 1981 fungovalo pri Gymnáziu v Spišskej Starej Vsi učňovské stredisko pre výučbu krajčírok, ktoré malo zabezpečiť v budúcnosti kvalifikované pracovné sily a od roku 1979 bol v prevádzke aj internát. Pre svojich pracovníkov mal závod k dispozícii tiež 28 bytov. V októbri 1990 dali v Spišskej Starej Vsi do prevádzky vzorovú predajňu Tatrasvitu, v ktorej sa predávali výrobky zo všetkých pobočiek na Slovensku.
Zamatex, spol. s. r. o., Spišská Stará Ves
- októbra 1996 sa starovesský Tatrasvit osamostatnil a pretransformoval na spoločnosť Zamatex, spol. s. r. o. Spišská Stará Ves. Predmetom činnosti bola výroba pleteného ošatenia, odevov a bielizne. Pracovalo sa v dvoch strediskách, a to v stredisku výroby a stredisku správy.
Stagnácia výroby
Stagnácia výroby podnietila rokovania so zahraničnými partnermi v Rakúsku, Nemecku, Maďarsku a Švajčiarsku. V čase vzniku mala spoločnosť 269 zamestnancov, pričom ich počet neustále klesal. V roku 2007 podnik ukončil desaťročné úspešné obchodovanie s rakúskym partnerom a dostal sa do zlej finančnej situácie, pričom nestačil pokryť ani náklady na prevádzku. Z dôvodu platobnej neschopnosti bola 29. februára 2008 prevádzka ukončená. O zamestnanie prišlo 118 pracovníkov.
SPOMIENKY
Do Zamaguria prišlo vďaka Tatrasvitu množstvo dievčat a mladých žien, predovšetkým z východného Slovenska. Mnohé z nich tu píšu svoj životný príbeh dodnes. Ženy do Zamaguria prichádzali študovať, vyučiť sa, pracovať, vydali sa tu a mnohé z nich tu dodnes vychovávajú svoje deti. Takouto ženou je aj pani Marta Dermová, moja mama. Do Zamaguria prišla prvýkrát keď mala 14 rokov. Vyučila sa tu za krajčírku, urobila si maturitu na večernej škole na Gymnáziu, pracovala v Tatrasvite, neskôr aj v Zamatexe, vychovala tu 3 deti a už 38 rokov nazýva Zamagurie svojim domovom.
Marta Dermová
Z východu dzifčatá…
Do Zamaguria som prišla z Lipian v roku 1979. S kamarátkami sme mali na pláne ísť do školy do Svitu, pretože sme chceli okúsiť väčšie mesto a oni nás poslali na pobočku do Spišskej Starej Vsi, do mesta, ktoré je niekoľko krát menšie ako Lipany (úsmev). Mala som 14 rokov. Prišla som na internát a plakala som. Najprv sa mi tu veľmi nepáčilo. Domy na hlavnej ulici stáli blízko pri sebe, chýbali pred nimi záhradky, všetko sa mi to zdalo také uzatvorené. Bolo to úplne iné ako u nás. Pamätám si, ako som si pomyslela, že v takom dome by som teda žiť nechcela. A v jednom z nich žijem dnes už viac ako štvrťstoročie (smiech).
Volali nás cverny, my ich atramenti
Nastúpili sme na Stredné odborné učilište textilné, kde sme chodili 3,5 roka. Končilo odbornou skúškou. Niektoré dievčatá chodili len do Učňovskej školy, ktorá trvala 2 roky. Stretli sme sa tu dievčatá z rôznych oblastí Slovenska. Najviac nás však bolo z okolia Prešova (vrátane mňa) a z okolia Popradu. Vytvorili sme akoby dva tábory, súperili sme medzi sebou. Starovešťania nás nazývali cverny, my sme gymnazistov nazývali atramenti. Počas štúdia sme chodili pravidelne na prax do Tatrasvitu.
V Tatrasvite sme mali pracovnú istotu
Už keď sme boli na škole, vedeli sme, že po jej skončení máme istú prácu. Vedeli sme, že v Tatrasvite musíme odrobiť najmenej 3 roky. Výnimka bola, len keď sa niektorá vydala niekde inde. S odstupom času to veľmi schvaľujem. Mali sme prácu, ubytovanie – bývali sme na tzv. Slobodárke, ubytovni Tatrasvitu. Veľa z nás sa tu vydalo a ostalo tu žiť. Keby nie učňovky a Tatrasvitu, možno by doteraz bolo v Starej Vsi veľa slobodných parobkov (smiech).
Najkrajšie roky života
V Tatrasvite som pracovala do roku 1989. Najprv som pracovala ako šička, potom som robila vedúcu, majsterku. Jedny z najkrajších rokov pre mňa boli tie, keď sme chodili na večernú školu, vytvárali sme si partie. Už som sa tu cítila viac ako doma. V rámci SZM sme čistili potoky, organizovali sme rôzne aktivity, podujatia… Práve na týchto akciách sa dávali dokopy kolektívy. Žilo sa tu veľmi aktívne. Po revolúcii som sa rozhodla, že začnem podnikať a tak som odišla. Keď som sa v roku 2001, po materských dovolenkách, vrátila, vrátila som sa už do Zamatexu.
Vzorová predajňa
Dnes kúpite oblečenie doslova na každom rohu. Naša predajňa bola na mieste, kde je dnes „Zdomu.sk“, na ulici SNP. Šili sme kvalitné výrobky značky Elbaco, ktoré boli žiadané po celom Slovensku. Môj starší brat v tom čase chodil na vysokú školu. Nakúpila som mu kopu oblečenia u nás v obchode a on to potom predával spolužiakom, taký bol o to záujem.
Neverili sme tomu, že naozaj príde koniec
O tom, že sa Zamatex zavrie sa hovorilo už dlho. Počúvali sme to bežne a preto sme tomu neverili. Ja som bola práve na maródke, keď ho zatvorili. Prišli za mnou dievčatá, kolegyne a priniesli mi všetky moje osobné veci s tým, že je koniec.
Mysleli sme si, že príde niečo lepšie
V tom období sme dosť veľa pracovali, 16-tky a podobne. Boli sme z toho unavené a tak sme si mysleli, že nás čaká niečo lepšie. Že príde niečo nové, príde niekto nový… Vedeli sme, že môžeme ísť na pol roka na podporu a mysleli sme si, že keď tento polrok uplynie, bude nás čakať úplne nová lepšia práca. Bohužiaľ, nestalo sa tak. Dnes môžem povedať, že keby Zamatex otvárali, tak stojím prvá v rade, aby som sa tam mohla vrátiť.
Starý dobrý Zamatex
Odvtedy som nezažila riaditeľa, ktorý by pred nás vystúpil a poďakoval za peknú prácu a podporil nás do nového roka. Dnes sa s nami nikto neporozpráva, nikto nám nepoďakuje. Pán Škantár prišiel, vzal mikrofón, rozprával sa s nami o plánoch. Dnes ani poriadne nevieme, kto je vlastne majiteľ. Až teraz si uvedomujeme, čo znamená cestovať za prácou. Vtedy sme mali prácu pod nosom, aj keď sme ku koncu robili každý štvrtok dlhšie… No Bože, dnes by som robila aj každý druhý deň dlhšie, keby som mohla opäť pracovať v Zamatexe.
V marcovom čísle Zamagurských novín..
- „Tri mesiace sme boli na pracovnej ceste na Kube…,“ spomienky dvoch šičiek zo Zamatexu
- Čo bude ďalej s budovou bývalého Zamatexu?
- Ďalšie rozhovory o Tatrasvite či Zamatexe