Asi tri-štyri týždne predtým, ako pána profesora zastihli vážne ťažkosti so srdcom, sme spolu sedeli na terase jeho penziónu Antiqua Villa a v dobrej nálade sme si s priateľmi z futbalového klubu FK POPRAD užívali krásny letný večer. Klub tam totiž s mužstvom dorastencov trávil sústredenie. Deň predtým ma pán profesor previedol nádhernou pivnicou, ktorá sa nachádza práve pod jeho penziónom, v ktorej som hneď na prvý pohľad spoznal potenciál miesta pre umelecké produkcie. Rozprávali sme sa o športe, podnikaní, životospráve, o živote… Bol to človek dobrej nálady a priateľských princípov, ktorého počúvať bolo vzácnosťou. Prehodili sme aj pár slov o tom, že v blízkej dobe by som bol veľmi rád, ak by prijal ponuku na veľký rozhovor do Zamagurských novín. Bezpochyby – bolo by o čom. Rozlúčili sme sa a už nikdy viac sme sa nestretli.
Do pamäti sa mi teda azda najviac vryl náš posledný rozhovor, z ktorého sršala pohoda, vyrovnanosť a radosť. Ani vo sne by mi nenapadlo, že sa zhovárame naposledy… Ani vo sne by mi nenapadlo, že rozhovor do Zamagurských novín neuskutočním, pretože životná niť pána profesora Eliaša sa pretrhne.
Pivnica, ktorú mi ukázal, bola neskôr svedkom nášho divadelného kabaretu, ktorého sa žiaľ nemohol zúčastniť, pretože sa konal už v čase, kedy potreboval pokoj pre regeneráciu a naberanie síl. S jeho synom, mojim priateľom Jankom Eliašom, sme spolu prehodili pár slov o tom, že s ockom to bude určite dobré a na ďalšie divadlo príde určite s radosťou. Srdiečko však bolo slabé a čakalo sa na transplantáciu, no nikomu z nás nenapadol ten najsmutnejší scenár.
S manželkou sme sa mimoriadne potešili, keď mi Janko poslal 19. februára správu o tom, že ocko letí na transplantáciu srdca do Bratislavy. Hneď som zatelefonoval otcovi, ktorý mu bol roky kolegom v učiteľskom kolektíve tunajšieho gymnázia. Správa o tom, že pán profesor má darcu srdca nás všetkých tak veľmi potešila. Od transplantácie bežali dni a hoci to nebolo ideálne, všetci sa spoliehali na to, že človek správnej životosprávy, športovec a optimista je najväčším adeptom na to, aby to všetko v pohode zvládol a vrátil sa medzi nás, do Spišskej Starej Vsi. Žiaľ, nestalo sa tak…
Pár minút na to, ako sme sa s Jankom Gemzom vrátili od manželov Galčíkovcov, s ktorými sme robili marcový rozhovor, mi prišla smska od ďalšieho môjho priateľa, syna pána Eliaša, Laca. Žiaľ, ostalo mi len preglgnúť a vrhnúť do steny tupý pohľad. Manželke a kolegovi Jankovi Gemzovi, ktorý sa u nás zastavil po rozhovore ešte na kus reči, som oznámil obsah tej smutnej správy. Nastalo ticho. Všetkých nás totiž učil a všetci sme ho poznali ako Človeka.
Správa o jeho smrti ma zasiahla. Nevedel som to akosi prijať. Veľmi som dúfal, že transplantáciou sa rodí ďalší nádherný príbeh o tom, ako človeku bije v hrudi hoci srdce niekoho iného, ale to vnútorné srdce, ktorému hovoríme „JA“ je stále rovnako silné.
Keď pán profesor navždy odišiel, uvedomil som si, že mi s ním ostali dve veľmi silné spomienky, ktoré ho azda najlepšie charakterizujú. Keď som sa raz, ako malý chlapec, prišiel pozrieť na tenis na kurt pri gymnáziu, videl som, ako proti sebe hrajú dvojhru dvaja veľkí všestranní športovci – pán Eliaš a pán Štefan „Pišta“ Slovík. Ako som sa z poza plota pozeral na ich hru, pán profesor má oslovil, že ho mám nasledovať. Nechal rozohranú partiu a vošli sme do telocvične gymnázia, kde mi dal do ruky ešte drevenú tenisovú raketu, loptičku a povedal mi, že keď zvládnem tridsať lôpt o stenu, tak už môžem skúsiť na kurte. Raketu mi dovolil zobrať si so sebou a tak som trénoval… Odvtedy hrám tenis. Drevenú raketu som mu vrátil, poďakoval a dnes mi prináleží poďakovať mu, že ma k tomuto športu posmelil. Druhá silná spomienka je z prostredia Pienin. Ako väčšina chlapcov v Zamagurí, aj ja som, ako tínedžer, chcel zarobiť nejakú tu korunku, a tak som sa vybral na skusy na pltnicu k Eliašovcom. Pán profesor ma prijal a svoju prvú jazdu som absolvoval práve s ním a jeho inštrukciami. To bol môj prvý zásadný kontakt s Pieninami z perspektívy pltníka. Hoci som dlho nevydržal a lákali ma iné veci, dnes som vďačný aj za túto spomienku, pretože ak si dávam tie dve dokopy, vytvára sa mi mozaika toho, čo pán Eliaš pre nás všetkých znamenal.
Bol to človek priateľstva, dobrej nálady, športu, turistiky, cestovného ruchu a školstva. Som šťastný, že bol medzi nami a nechal v nás veľký kus svojho srdca. Bude mi chýbať.