Rok 1993. Zájazd do Paríža po maturitnej skúške. Myslím, že práve vtedy sa vo mne prebudila dobrodružná duša. Hoci aj tých 18 rokov strávených za katedrou bolo celkom pekným dobrodružstvom, túžba po cestovaní, poznaní, objavovaní niečoho nového a úniku zo stereotypu ma nikdy neopustila. Vždy som chcel vedieť, aké je to tam za hranicami – za hranicami štátov, za hranicami všednosti…
Zvedavosť je prirodzenou vlastnosťou každého človeka. Dokáže nás posúvať stále vyššie a vyššie na ceste za dokonalosťou, ktorú síce nikdy nedosiahneme, no umožní nám aspoň sa k nej trochu priblížiť. Keby malé deti nemali možnosť zažiť vo svojom živote fázu “PREČO?”, prišli by o nádherné dobrodružstvo poznávania života.
Prečo by sme vlastne mali cestovať, keď v dnešnom virtuálnom svete je všetko dostupné z vlastnej obývačky? Dokážete si predstaviť, že ležíte v izbe a na očiach máte špeciálne okuliare, ktoré vás prenesú do sveta plného avatarov? Príliš lacný trik. Takýto svet vám niekto naservíroval podľa vlastnej fantázie a vy sa s týmto faktom musíte uspokojiť, čo je podľa mňa dosť obmedzujúce. Iba reálny svet vám dá priestor na to, aby ste ho videli svojimi vlastnými očami.
Ako to vnímam ja? Trochu mi to pripomína divadlo. Svet je jedna nádherná scéna a na cestách sa zo mňa stáva niekto úplne iný: môžem byť objaviteľom, archeológom, horolezcom, potápačom, tanečníkom, šoférom, dobyvateľom, no napriek tomu vždy ostávam sebou samým. Toto v obývačke nezažijem.
Cestovanie vzdeláva, obohacuje a pomáha vám lepšie pochopiť, prečo ľudia žijú tak, ako žijú. Dokáže inšpirovať a keď ste vnímaví, prinesiete si množstvo podnetov na vylepšenie vášho osobného života. Preto, priatelia, neverte tomu, že vám stačí vlastný balkón. Je to rovnaký nezmysel, ako vysvetľovať vlastnému dieťaťu princíp bicyklovania, no nedovoliť mu vysadnúť na jeho vlastný bicykel…