Na hlavnej vlakovej stanici v Prahe je klavír. Umiestnili ho v hale, kde tisíce ľudí čaká denne na svoj vlak. V istý večer som čakal aj ja – vracal som sa domov. Klavír na vlakovej stanici je plne funkčný a môže si zaň sadnúť ktokoľvek a zahrať. Vždy, keď sa zaň niekto posadí, teším sa, pretože na stanici sa zrazu zmení atmosféra. Keď nikto nehrá, v duchu čakám, či sa nenájde niekto a nepokúsi sa skrátiť nám všetkým tie chvíle čakania. Takto to bolo aj v istý marcový utorok. Staničná hala bola plná ľudí. Niektorí sedeli len tak na lavičke, iní hrýzli žemle z burgerkingu a ďalší sa zase žilnato rozhorčovali nad oznámeným meškaním ktoréhosi z vlakov. Do tohto zaznela skvelá melódia od Alphaville – Forever young. Pozrel som sa smerom ku klavíru a uvidel som tam chlapa, ktorý sa rozhodol odhodiť ostych a všetkým ostatným zahrať pár vychytaných melódií. Hral skvelo. Malo to energiu a znelo to nádherne. Ľudia spozorneli a začali sa otáčať za muzikou. Chlapík hral tak fantasticky, že sa okolo neho urobil hlúčik divákov, ktorí mu pozerali na prsty a divili sa jeho schopnostiam. Stanica mala zrazu iné farby a inú náladu. Aj ľudia so žemľami v rukách sa prestali venovať jedlu a čumeli na zjav za klavírom. Mrzuté lamentovanie nad meškaním vlaku buď prestalo, alebo ho už nebolo počuť, pretože jediné, čo sme si všetci v tú chvíľu priali bolo, aby ten chlap pokračoval ďalšou pesničkou. Nasledoval Queen, Phill Colins, Elton John a pesničky striedali potlesky ľudí. Bolo to vzácne. Čiernych, žltých, bielych, šikmookých, tučných, chudých, malých aj veľkých zrazu spojil jeden klavír a melódie, ktoré do neho bravúrne vkladal fantastický muzikant. V tom však z reproduktorov zaznel ženský hlas: „Praha, hlavní nádraží…“, ktorý oznámil, na ktorom peróne sa o malú chvíľu objaví vlak, ktorý bol zrejme ten pravý aj pre nášho muzikanta. S noblesou dokončil pesničku, vstal od klavíra a jeho zrýchlený krok smerom na nástupište sprevádzal veľký potlesk. Moslim s turbanom, ktorý pripravil nám všetkým krásny zážitok z muziky na netradičnom mieste, sa v behu ešte stihol usmiať a poklonou poďakoval za priazeň aplauzujúcich ľudí. Vtedy ma veľmi hrialo, že som na mieste, kde som mohol vidieť, že o tom, či sme dobrí, alebo zlí, nerozhoduje naše náboženstvo a šírená nenávisť tých, ktorí možno nikdy nevideli moslima. V Prahe ľudia neriešili to, že na hlave má turban, ale po prvých tónoch, ktorými pohladil klavír, bolo všetkým jasné, že tento milý pán, ktorý rozdáva radosť, je jeden z nás. Človek dobrej vôle, ktorý sa možno v ten večer rozhodol ukázať, že nie je všetko tak, ako vyzerá. Ktovie, možno tam boli aj takí, ktorých predsudky nepustili k tomu, aby sa tešili z jeho umenia. Krásne však je, že ten, kto tešil ľudí a odhodlal sa aj napriek náladám v našich krajinách zahrať na klavíry a podeliť sa o svoje srdce, nebol žiaden čávo v maskáčoch, ale muž s turbanom na hlave. Vtedy, keď ľudia nadšene tlieskali, uvedomil som si, že to nie je až také stratené a že kým si my v tejto krajine zdieľame videá s migrantmi, Jána Kuciaka a Martinu Kušnírovú zavraždil „jeden z nás“ – biely Slovák. Kým míňame peniaze na policajtov so samopalmi na našich staniciach, policajný prezident musí vysvetľovať svoje blamáže v mafiánskych kauzách. Priatelia, ten moslim v turbane hral skvelo a mal v sebe viac ľudskosti a intelektu, ako niektorí chlapci v maskáčoch s holými hlavami. Myslím si, že nikdy nezáleží na tom, akej ste viery a akej farby ste sa narodili. Vždy záleží na tom, aké srdce nám bije pod hruďou. Je jedno či je slovanské, židovské, ruské, americké, rómske, či islamské…

Lukáš Marhefka